KUBA – Parkovanie auta

Skoro ho porazilo, keď som mu to povedal a následne na mňa nahučal, že po 16:00 hod. sa tam neplatí a že cena za celodenné parkovanie je cca 4 EUR. Následne sa aj on preukázal preukazom. Keď som sa ho pýtal, kde je vôbec uvedený cenník, odpovedal mi, že nikde, lebo to všetci vedia.

Parkovanie v Trinidade bolo ešte horšie. Chlap v hnedej rovnošate ma znavigoval na ulicu tesne pred pešou zónou v historickom centre. Opýtal som sa, či je tam povolené parkovať, na čo odpovedal že áno, on je oficiálny policajt s obuškom a na auto mi dá pozor. Než som ale odišiel od auta, došiel znova, že či mu nemôžem dať 200 kubánskych peso (asi 1,50 EUR) lebo nemá z čoho žiť. Na policajta nezvyčajné a mal som svoje pochybnosti, ale len preto aby mi nerozbil auto, som mu dal rovno 500 CUP, aby bol spokojný (menšie som aj tak nemal).

Po návrate k autu, došiel znova, že musíme zaplatiť za parkovanie 1000 CUP. To som si už neudržal nervy na uzde a povedal som mu, že som mu zaplatil 500 CUP aj keď chcel len 200 CUP v momente ako som došiel, čo nebolo ani dve hodiny dozadu. Začal sa so mnou hádať, že ma nikdy v živote nevidel, jemu som nič nedával a podobne. Nezaplatil som mu a povedal som mu nech zavolá kolegov policajtov, že to vysvetlím pred nimi. Zrazu sa stiahol a odišiel a niečo po španielsky vykrikoval po ulici.

Rýchlo sme skočili do auta a snažili sa odísť. Auto samozrejme nenaštartovalo. Už druhý deň sme zistili, že auto vôbec neštartuje. Našťastie sa v autách ako správny chlap vyznám, takže mi trvalo asi dve minúty, kým som zistil, že kontakt na batérii nedrží, koroduje, treba ním pohýbať a potom naštartuje. Takže klasika každého štartovania – sadol som, nešlo, otvoril som kapotu, pohýbal kontaktom, zavrel kapotu, naštartoval, išlo. Vždy rovnaký scenár. Kontakt sa nedal ani dotiahnuť, pretože negatívny pól bol vybrúsený do kónusu. Nech mi nikto nehovorí, že to sa stalo opotrebovaním. To urobila požičovňa aby mohli okrádať turistov.

Keď som konečne naštartoval, zastavil sa pri mne chlap na bicykli, že nech vystúpim z auta, lebo mám defekt. Chvíľu predtým pršalo, tak som si najprv myslel, že ide len o podhustenú pneumatiku, keďže asfalt mal vyše 50°C a pri daždi bol ochladený tak na 27°C. Ten chlap na bicykli ale trval na tom, že pneumatika je určite prepichnutá a syčí. Nič nebolo počuť, tak som vedel odkiaľ vietor fúka. Rovno som mu povedal, že ako zrovna on vie celkom isto, že tá pneumatika je prepichnutá? Samozrejme, že to poprel, tak nás začal navigovať, nech sadneme do auta, lebo v Trinidade sú len dve miesta, na ktorých sa pneumatika dá opraviť a volajú sa „Poncheria“. Sú to doslova pneuservisy.

Dobrých 10 minút nás viezol cez celé mesto, až zistil, že poncheria bola zatvorená a keďže boli výpadky prúdu a elektrina na prídel, ani sa neobťažovali otvoriť. Následne nás odviedol do druhej poncherie. Chlap, bosý, do pol pása vyzlečený asi 160 cm Kubánec s cigaretou v ústach v budove s dvoma miestnosťami bez svetla a bez okien, len s dierou v stene hneď začal vyzúvať pneumatiku. Vnútri mal liatinovú vaňu napustenú vodou, do ktorej ponoril celú pneumatiku. Áno, mala defekt. Ale nie len jeden. Boli tam 4 diery s chirurgickou presnosťou sever, juh, východ, západ. Zobral skrutkovať a zarazil ho do jednej z nich. Na to som začal namietať, nech ich len označí kriedou a nezväčšuje ich. Povedal mi, že takto to opravuje roky a je tak zvyknutý a nevie čo je „chalk“ (krieda). Zapichol tam štyri skrutkovače, vypustil vzduch, zobral kladivo a páčidlo a pneumatiku vytrieskal a vypáčil z plechového disku. Poncheria totiž nemá nič také ako vyzúvačku. Na Kube ju nepoznajú. Potom začal vykrikovať ako to zalepí a ako má kvalitné záplaty z Ameriky.

Po nalepení druhej záplaty mi oznámil, že má len dve a nevie pneumatiku opraviť, že mám zaplatiť a zobrať si ju. V aute samozrejme žiadna sada na opravu pneumatík nebola a jediná guma, ktorú sme mali, boli kondómy. Čas zahrať sa na MacGyvera.

Zobral som jediné dva kondómy, ktoré som mal, a skrutkovačom ich natlačil do diery. Z vonkajšej strany som pretŕčajúci kondóm zastrihol za zamazal smolou, čo mal položenú na stole. Zvnútra prevísal zvyšok kondómu a podľa charakteristickej špičky išlo nezameniteľne o frcgumu v pneumatike. Keď som opravil zvyšné dve diery, museli sme čakať do 22:00 hod. aby spustili elektriku, pretože bez elektriky nešiel kompresor a pneumatiku nemohol nafúkať. Nakoniec si odo mňa vypýtal 100 EUR za opravu štyroch dier. Kamarát, ktorý čakal vonku len počul ako som začal na neho hučať, či sa nezbláznil. Povedal som mu, že 100 EUR nezaplatím a u nás, kde je všetko extrémne drahé, stojí oprava tak 10 EUR. Na to mi začal vykrikovať ako som na Kube a som bohatý Americano a mám zavrieť ústa a zaplatiť, inak ma jeho chlapci zmlátia. Vytiahol som 1000 peso a povedal mu, že to je všetko, čo odo mňa dostane.

Vzápätí zahučal, dvaja chlapci postavy robotníka so spotenými tielkami došli dovnútra a chvíľu na to aj ten chlap na bicykli, ktorý nás tam dotiahol a začali ma vydierať aby som zaplatil 100 EUR, inak mi rozbijú držku.

Znova, pomaly a celkom zrozumiteľne som im nahlas povedal, že im nezaplatím ani jedno Euro. Hneď ako som tú vetu dopovedal, sa jeden z robotníkov zahnal päsťou.

Moje podvedomé reflexy získané dlhoročným tréningom karate sa osvedčili, reflexne som sa rane päsťou uhol, odstrčil som ho od seba, vrazil mu päsťou a vykopol som ho cez dieru v stene (hovorme tomu okno, aj keď žiadne tam nebolo). Keď si môj 197 cm vysoký kamarát všimol, že pár metrov od neho cez okno vyletel chlap, došiel dnu aj on. Situácia, ktorú videl bola asi viac groteskná ako kovbojka, pretože o hlavu vyššieho Kubánca cyklistu som držal za krk pritlačeného k stene a nadával mu, že mi prepichol pneumatiky a nech im vysvetlí, že nič nezaplatím, 160 cm polonahý Kubánec sa modlil aby som zaplatil aspoň 40 EUR, lebo on má rodinu, nemá peniaze a musia takto okrádať turistov a Kubánec robotník cúval so zdvihnutými rukami, zatiaľ čo druhý vykopnutý sa zbieral vonku. V tom sa vo mne ozval právnický hlas, ktorý mi hovoril, že 4 vs. 2 je dosť blbá dôkazná situácia, tak som zaplatil 40 EUR a povedal mu, nech mi skontroluje aj ostatné pneumatiky. Keď sme nasadli do auta, došiel znova ten chlap na bicykli, že mám zaplatiť aj jemu, za to, že nás tam doviezol. Povedal som mu, že nebudem platiť zlodejovi, ktorý mi prepichol pneumatiky a nech sa „fuck off“. Začal mi trieskať na okno auta, naštartoval som a ešte ma začal naháňať na bicykli.

Takže asi toľko k parkovaniu v Trinidade. Ak chcete parkovať, vopred sa treba dohodnúť s majiteľmi, aby Vám povedali, kde je to bezpečné. Často Vás dokonca zadarmo nechajú parkovať na svojom vlastnom pozemku. Na druhej strane ale oprava s frcgumami vydržala po celý zbytok pobytu a spravil som na nich ďalších 2600 km bez jediného problému. Hovoril som o tom incidente aj nášmu hostiteľovi v Trinidade, ten mi rovno povedal, že bežná cena za opravu defektu za celú pneumatiku je tak 400 až 600 CUP, teda asi 3,75 EUR. Tiež mi povedal, že keď som si zaplatil poistenie, mal som zavolať do požičovne a auto si nechať opraviť cez nich. To ma síce nenapadlo, ale aj tak by to bolo na dlho. Jediné čo som chcel bolo konečne vypadnúť z Trinidadu.